Chcela som už otvoriť tie dvere lenže... Za mnou bola Elika! Tak kto to potom vykrikuje v tej izbe? Moje prekvapenie si nedokážete ani len predstaviť.
Elika ma pozdravila a viedli sme takýto rozhovor:
Elika: Lia čo tu robíš? Len v pyžame?
Lia: Eli ako je možné že nie si v izbe? Ved z hora som počula ako na malého v izbe niekto kričí. Myslela som si že si to ty ale čo to má znamenať?
Elika sa na mňa prekvapene pozrela, vzdychla si a utekala do izby malého.
Našťastie, maličký bol v postielke a spal. Nikto nebol v jeho izbe. Ale mne a Elike to bolo divné. Ten hlučný krik a nakoniec v tej izbe nikto nebol?
Lenže okno bolo pootvorené. Hned nám bolo jasné že v izbe niekto bol. Elika bola veľmi ustráchaná a na mňa pozerala ako na nejakého blázna. Neviem prečo, ale Elika ani tú vec neriešila.
Na další deň
A prešiel jeden deň od tej odpornosti. Elika stále stým nič nerobila, ako keby jej bolo jedno čo bude s jej synom. (teraz toto bude toršku od veci) Na večer som išla spraviť večeru pre celú rodinu. Ako tak krájam rajčinu, pozriem sa do okna a čo nevidím! Volakési nechutné, škaredé dievča nieslo na rukách malé bábätko! Vôbec som nerozmýšlala a vybehla som za tou bláznicou a pritom som sa nazdávala, že bábätko je maličký. Maličký Mike. Tak sa totižto volá.
Ked som konečne vybehla von, ani som sa nepokúšala tomu dievčati malého zobrať s rúk. Ako keby som sa jej bála. Potichučky som ju prosila aby mi malého dala. Nepovedala absolútne nič. Strácala som trpezlivosť.
Už aj by som jej bola malého vytrhla keby nepribehla Elika. Konečne to dievča niečo povedalo. Ale len aby sa Elika k nej nepribližovala. Zostali sme tam stáť ako blbé.
Ked zrazu Elike došla všetka trpezlivosť a pohla sa. Elika! Eliku bachli po hlave a na môj krik od zadu mňa stál ešte jeden človek a aj mňe pravdebodobne vlpepil s tvrdým predmetom do hlavy.
Prebudila som sa vo volakej fakt extra malej izbe na odpornej vrzgajucej postele. Veľmi ma bolela hlava. Vedľa mňa spala Elika, ktorá sa absolútne nezobúdzala. No toľko som ju budila, že sa nakoniec prebrala.
Strachovali sme sa kde je Mike ale on si spokojne ležal v postieľke. V tej hnusnej izbe sme prečkali dobre dlhý čas. Začali sme mať hlad a nervi tak sme búchali na dvere pretože sme boli v tej izbe zamknuté. Dlho sa nám nikto neozíval až potom sa nám ozval volaký veľmi tenký hlas dákejsi ženy.
Neznáma žena: Odstúpte od dverí! Hodim vám do izby jesť!
Povedala. Odstúpili sme teda, lenže potom mala dalšiu požiadavku.
Neznáma žena: A lahnite si na postele! Neopovážte sa na mňa niečo skúšať!
Hodila nám do izby VAFLE. S posteli sme sa stále nezdvíhali akosi sa nám nechcelo alebo čo. Veľmi sme tú ženu prosili nech sa nám ukáže. Dlho zamietala a už chcela zatvoriť dvere a zamknúť ich na desať zámkov, ale nakoniec sme ju presvedčili.
Ukázala sa nám a my sme sa nestihli ani čudovať. Bola to tá istá žena ktorá nám niesla malého Mika. Po asi troch sekundách čo sme ju videli nám povedala: No, už ste ma videli, stačilo vám! A zabuchla dvere.
Lia: Elika nešibe mi náhodou? Nezabudla tá žena zamknúť dvere?
Elika: Vidíš ani ja som nič nepočula že by zankíňala.
Chvílku sme vydržali keby náhodou niečo. Skúsili sme po tej chvílke otvoriť dvere. Ani si neviete predstaviť aké sme boli šťastné ked sme sa dozvedeli, že tá žena zabudla zamknúť dvere.
Elika hned brala malého na ruky a utekali sme odtial preč.
Schody veľmi vrzgali tak sme museli po tých schodoch chodiť naozaj pomaly. Báli sme sa totižto, že keby sme viac na schody stupili, zavrzgali by veľmi silno a nás by tam niekto našiel.
Vyšli sme s toho domu a utekali koľko nám nohy stačili.
A ked sme už konečne vyšli s dvora tej budovy kde sme boli zatvorené, a mysleli sme si že už sme všetko zvládli a že už bude dobre lebo pôjdeme domov sklamali sme sa. Nachádzali sme sa na volakej dedine a len tažko sme hladali cestu kadial preč...
Pokračovanie na budúce...
A prosila by som si sem vaše komentáre... 
komix
(kika, 2. 1. 2011 16:28)